Môj príspevok bude venovaný krojom a výšivkám ako významnej súčasti kultúrneho dedičstva Rusínov na Podkarpatskej Rusi v období Československej republiky.
Kroj. V úvode by som pripomenul funkciu, ktorú má kroj dnes a ktorú mal hlavne v minulosti. Podľa chápania významného ruského etnografa P. Bogatyrjova, ktorý uskutočnil na Podkarpatsku v oblasti kultúrneho dedičstva rozsiahly výskum, je kroj je protipólom mestského odevu. Mestský odev sa pomerne často mení a objavujú sa v ňom nové módne vlny, které nenaväzujú na predošlý odev. Kroj na Podkarpatskej Rusi bol v pomerne nedávnej minulosti (do 40.-50. rokov minulého storočia) ustáleným odevom ľudu predovšetkým na vidieku. Mal svoj význam a z neho vyplývajúce funkcie. Nepodliehal žiadnym veľkým zmenám a prechádzal z generácie na generáciu v takmer nezmenenej podobe. Kroj tiež ukazoval a i dodnes ukazuje príslušnosť k národu, regiónu či stavu. Obecnejšie možno povedať, že kroj vidieckeho ľudu je omnoho hodnotnejší ako mestský odev. Je to spôsobené použitým materiálom a jeho ozdobnosťou. Kroj je väčšinou šitý z drahších látok, čo umožňuje jeho dedenie z jednej generácie na druhú v nezmenenej kvalite. Výšivky a ozdoby na kroji ukazujú na bohatosť kraja alebo regiónu. I na kroji z hospodársky chudobnéjšieho kraja akým bola Podkarpatská Rus, je výšivka krásnou ručnou prácou. Motív výšivky má vždy nejakú funkciu, buď estetickú alebo dokonca magickú. Je zaujímavé, že ďalšie ozdoby ako korálky nebolo na Podkarpatsku možné ľahké zohnať - až na výnimky sa dovážali z iných regiónov alebo krajín.
V období Československej republiky v rokoch 1919-1939 panovali ešte časy, kedy Rusíni chodili vo svojich pestrých krojoch - vyšívaných, kožených, plátenných i súkenných. Základnou farbou rusínskych krajov bola červená, modrá, čierna a v menšej miere žltá. Z čierneho podkladu kabáta, vyrobeného z ovčej vlny svieti červeno-modro-žlté vyšívanie jasných farieb. Najmä ženy boli ako obrázky. Pestré suknice, biele bohato vyšívané košele, kazajky s brmbolcami na chrbte ktoré nosia i muži, vysoké čižmičky u žien z nížin a jednoduchá obuv u žien z hôr, u mužov široký opasok na peniaze, listy a nože, plátené klobúky a široké plátené nohavice, fujary a trembity poloninských pastierov a desiatky iných súčastí - to všetko bolo súčasťou kroja na Podkarpatskej Rusi v tej dobe.
Výšivky. Podkarpatské výšivky, určené pre ženskú alebo mužskú soročku (košieľku) neboli zhotovované na objednávku alebo na predaj, preto boli tak rozmanité a mali vnútornú umeleckú hodnotu. Snáď kvôli tomu, že ľud bol v svojich základných právach po stáročia obmezovaný, zachoval si svoj rázovitý kroj i svoj jazyk. Rusínske ženy mali vyvinutý zmysel pre krásu a bohato vyvinutú tvarovú pamäť. Rusínka obyčajne nekopírovala, ale tvorila nové tvary či skôr opakovala staré tvary v rozličných variáciách. Ani voľba farieb nebola ničím stanovená; bola určovaná tradíciou v každej obci, ktorá bola skoro v každej obci presne vymedzená.
Dodajme, že na Verchovine sa vyšívalo takmer výhradne farbou modrou a červenou. K ním sa na východnej a južnej časti kraja radí radí čierna farba. S farbou fialovou, oranžovou a hnedou sa nestretávame vôbec. Ako už bolo spomenuté vyššie, pomerne zriedkavo bola využívaná žltá farba. Keď porovnáme voľbu farieb na Podkarpatsku a na Hanej na Morave, kde žltá farby doslova hýri, vidíme povahovú odlišnosť povahovú odlišnosť a vnútornú náladu obyvateľov Moravy a Verchoviny. Na Hanej spokojnosť a veselosť, u Rusína večný nedostatok sa nevdojak prejavovali i v jeho tvorbe.
Na Podkarpatskej Rusi bola najrozšírenejšia krivka, zvaná "krivulka". Krivulka sú veľa seba na odvesne radené trojuholníky. Na Verchovine sa kombinovala šírka vzoru podľa dĺžky krivulky. Keď vyšívačka vyšije základnú čiaru základnú čiadu krivulky, potom si vzniknuté trojuholníky z oboch strán vyplní vzorkom. Podľa dĺžky krivulky má vyšívačka dosť vhodných motívov. Dalším motívom je štvorec a kosoštvorec. Sú to vlastne dve krivulky, to jest dve krivulky, stýkajúci sa so svojimi základňami. Starý ornament na Podkarpatskej Rusi, tedy aj huculský, je rázu geometrického. Pokiaľ sa niekde vyskytuje rastlinný prvok, ten sem bol zanesený v neskoršej dobe.
Uveďme tiež, že na Podkarpatsku sa krásne vyšívalo krížkom. Krížky sa huste radili vedľa seba tak, že výšivka pôsobí dojmom gobelínu. Ak materiál sa používali po domácky tkané látky. Napríklad, Kobylecká Poľana, obec v okrese Rachov, bola známa krásnymi vzormi, vyšívané krížkom veľmi jemne. Tamojšie vyšívačky dokázali lahodne kombinovať farby. Obľúbená u nich bola svetlá červená farba, v menšej miere i žltá.
Krásne podkarpatské vzory boli jedinečné podobne ako spôsob vyšívania, nazývaný "Na mizinu". Postup vyšívania bol nasledovný: najprv sa čiernou alebo červenou farbou vyšívali hlavné motívy - teda základ alebo osnova celého vzoru a to jednoduchým preťahovaním cez spočítané nite v plátne. Toto základné vyšívanie sa nazýva "snovanie". Preťahovanie nite sa uskutočňuje zospodu, t.j. po rubu látku, "s nizu" po rusky, a preto sa tiež celá práca nazýva "nizina". Hotová výšivka je potom na hornej strane oblejšia.
Aby boli krásne geometrické vzory zachované a aby bola bola rusínskym ženám poskytnutá príležitosť napodobniť tradičné tvary, vydal v roku 1927 profesor F. Špála (brat známeho maliara V. Špálu) za pomoci školského odboru v Užhorode knihu vzorov. Pri jej spracovaní boli použité rázovité huculské výšivky, po tvarovej stránke najbohatšie a najpôvodnejšie po tvarovej stránke. Profesor Špála prihliadal na to, aby boli zachované tvarové odlišnosti krásnych a málo známych motívov a ich kombinácií.
Ornamenty. Dielo akademického maliara, originálneho umelca a ornamentalistu Šfefana Leonarda Kostelníčka ( narodený 1900 Spišská Stará Ves - zomrel 1949 Košice) sa donedávna nachádzalo v zabudnutí. Sám Š. Kostelníček zdôrazňoval: "Slovenská ornamentálna výzdoba je dôležitou súčasťou kultúry - vyjadrenia, vnemov ornamentálnymi kresbami a maľbami." Kostelníček prejavoval už v detstve prejavoval nadanie pre kreslenie. Od roku 1925 naštevoval kresliarsku a grafickú školu v Košiciach, ktorú viedol výtvarný pedagóg Eugen Krón. Škola mala výrazný vplyv na rozvoj výtvarného umenia a umeleckého cítenia Štefana Kostelníčka a dala mu pevnú hodnotovú a národovú identitu.Neskôr odišiel na umelecké štúdiá do Prahy u akademického maliara ruského pôvodu Uvarova. Tu sa rozhodol venovať sa ornamentalistike, ktorá sa stala jeho tvorivým osudom. Na pamiatku 10. výročia vzniku Československej republiky zhotovil významé dokumenty z dejín českého a slovenského národa: Provolání Národného výboru o samostatnosti československého štátu, Pittburská dohoda, modlitby Otče náš, Zdravas Mária a ďalšie. V roku 1927-1928 dokončil a vydal I. diel svojho diela "Slovenská ornamentalika", ktoré obsahovalo textovú i obrazovo-ornamentálnu časť. Obrazovú časť tvorí 16 listov ľudového ornamentu. Sú to prevažne motívy z prírody (kvetiny, ovocie, vtáky a podobne). Pripravil aj II. diel - zbierku vyše 200 národných ornamentov a ornamentálnych kompozícií. Všetky tieto práce sú farebné. Čo je v kontexte našej dnešnej témy dôležité je skutočnosť, že pri tvorbe viacerých ornamentov v I. a II. dieli vychádzal z ľudových rusínskych motívov s pôvodom na Podkarpatskej Rusi.
Š. Kostelníček vyhotovil aj monumentálnu adresu prvému prezidentovi ČSR: "T.G. Masaryk zasloužil se o stát". Kompozícia zahrňuje znaky vtedajších päť historických častí Československej republiky: Čechy, Morava, Sliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus. Dielo Š. Kostelníčka si nepochybne zaslúži našu pozornosť i podrobnejšie štúdium.
Jan Stripský
