Článek Valerije Paďaka, který bydlí v Užhorodě, přednáší na Ústavu rusínského jazyka a kultury na Prešovské univerzitě, provozuje vlastní vydavatelství a neunavně se snaží prosadit uznání rusínské národnosti na Ukrajině
ODSTÚPENIE PODKARPATSKEJ RUSI SOVIETSKEMU ZVÄZU
V ROKU 1945 AKO TRAGÉDIA NÁRODNOSTNEJ MENŠINY PODKARPATSKÝCH RUSÍNOV, KTORÁ TRVÁ DODNES[1]
Valerij Paďak
V roku 1944 Sovietsky Zväz anektoval územie Podkarpatskej Rusi - autonómnej časti Československa. Po páde totalitarizmu vo východnej a centrálnej Európe (1989) sa táto problematika stala dôležitou pre pochopenie imperátorských ambícií Sovietskeho Zväzu po Druhej svetovej vojne - kontrolovať politický a ekonomický život čo najväčšej časti Európy[2]. Podľa najnovších definícií, akýkoľvek model "bezkrvavej" anexie môžeme označiť hybridnou vojnou. V nie tak dávnej minulosti sa hybridná vojna zopakovala: Ruská Federácia ako nástupca Sovietskeho Zväzu ukázala imperátorské snahy zaviesť v XXI. storočí nové politické usporiadanie v Európe - anektovala Krym (20.02.2014) a východné územia Ukrajiny (12.04.2014), a tým potvrdila, že bez Ukrajiny, jej hraníc, geostrategického, ekonomického, hospodárskeho a intelektuálneho potenciálu jej územia, nie je možné udržať ruskú impériu. To znamená, že hybridná vojna sa zajtra neskonči.
Historická podkarpatská Rus
Pre mnohých je otázkou, čo znamená "Podkarpatská Rus", kde je táto zem, aké územia zahŕňa? Podkarpatská Rus dostala svoj názov od názvu dominujúceho na južných svahoch Východných Karpát etnika - podkarpatských Rusínov, hoci žili s nimi v susedstve tiež iné národy - Maďari, Rumuni, Slováci, Rómovia, Židia, Nemci a i. Je dôležité vedieť, že toponymum "podkarpatská Rus" (fakticky, s malým písmenom: podkarpatská Rus) bolo v Uhorsku neoficiálnym samooznačením, ktoré používala rusínska inteligencia od polovice XIX. storočia na označenie svojich etnických území. Pod tým toponymom sa chápalo územie od rusínskych obcí Osturňa pod Tatrami a Kamienka na západe až do Hoverly a prameňa ľavého prítoku Tisy - rieky Ruskova na východe (dnes v Rumunsku). Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1869 v Uhorsku bolo 448 040 podkarpatských Rusínov.
V rokoch 1919 - 1939 sa toponymom "Podkarpatská Rus" (s veľkým písmenom: Podkarpatská Rus) označovala len východná časť historickej podkarpatskej Rusi, to znamená len ten región (štyri župy: Marmarošská, Ugočská, Berežská a východná časť Užskej župy), ktorý podľa Saint-Germainskej mierovej zmluvy dostal právo na sebaurčenie a vytvorenie svojho samostatného štátu, ale ktorý rozhodnutím Centrálnej ruskej národnej rady v Užhorode súhlasil s pripojením ku štátu Čechov a Slovákov. V roku 1919 autonómny kraj Podkarpatská Rus bol začlenený do novovzniknutého Československa. (Dnes je územím Zakarpatskej oblasti Ukrajiny).
Až od tohto času (od roku 1919) má západná časť historickej podkarpatskej Rusi neoficiálny názov "Prešovská Rus" a bez akéhokoľvek statusu sa stala súčasťou slovenských území, začlenených do Československa. (V súčasnosti je územím Slovenskej republiky).
Podľa oficiálneho sčítania ľudu v roku 1921 bolo 372 500 osôb rusínskej národnosti na Podkarpatskej Rusi a 85 628 osôb na slovenskom území Československa (hlavne v Prešovskej Rusi). V roku 1930 podľa sčítania obyvateľstva to už bolo 446 916 a 91 079 Rusínov[3].
Hoci od roku 1944 dodnes na Podkarpatskej Rusi/v Zakarpatskej oblasti vláda ignoruje oficiálne sčítanie Rusínov, odhaduje sa, že dnes na tomto území žije viac ako 850 tisíc obyvateľov rusínskej národnosti. Taktiež na Slovensku (hlavne na území bývalej Prešovskej Rusi) podľa oficiálnych sčítaní (2001; 2011) k rusínskemu (či ako variant - ukrajinskému jazyku) ako svojmu materinskému jazyku sa hlási spolu viac ako 60 tisíc obyvateľov.
Ešte jedna poznámka: v historickom kontexte všetci Rusíni na južných svahoch Východných Karpát (severo-východná časť bývalého Uhorského kráľovstva) sú nositeľmi subetnonyma "podkarpatskí Rusíni". Život všetkých podkarpatských Rusínov je determinovaný tak všeobecnou históriou, kultúrou, vierou, mentalitou, ako aj všeobecným historickým údelom.
Pre impérium, akým bol Sovietsky Zväz, bolo strategickým cieľom v Druhej svetovej vojne ovládnuť centrálnu Európu. Aby sa to splnilo, napríklad v regióne Horného Potísia, Sovietsky Zväz v prvej etape v roku 1944 okupoval východnú časť historickej podkarpatskej Rusi. Medzitým, západná časť ostávala súčasťou Československa. Až po komunistickom prevrate, inšpirovanom Sovietskym Zväzom v roku 1948, sa Československo stalo politicky i ekonomicky závislé od Moskvy. V Československu (ako predtým na Podkarpatskej Rusi) rukami vládnucej komunistickej vlády sa začala likvidácia "rusínskej" národnosti.
Pre podkarpatských Rusínov to znamenalo, že v totalitnom štáte, akým Sovietsky Zväz vždy bol, ale taktiež v podtotalitárnom Československu, ich nútili vzdať sa všetkých svojich etnických a mentálnych znakov, akými sú:
- národnosť (Rusín, podkarpatský Rusín),
- jazyk (rusínsky),
- cirkev (likvidácia gréckokatolíckej cirkvy, jej Mukačevského a Prešovského biskupstva, namiesto ktorej zaviedli cudziu ruskú pravoslávnu cirkev; na Podkarpatskej Rusi biskupa Teodora Romžu nemilosrdne zlikvidovalo NKVD-KGB; a taktiež na Prešovskej Rusi prešovského biskupa Pavla Petra Gojdiča vláda dala do väzenia, z ktorého sa už živý nevrátil),
- mentalita a viera (zákaz vykonávať cirkevné obrady a dodržiavať sviatky (Vianoce, Veľká noc, krstiny a i.), zákaz katechizovať mládež. Na území Zakarpatskej oblasti do toho - totálne zavádzanie sovietskej "komunistickej" bezbožnosti, ateizmu, internacionalizmu, kolektivizmu, a ďalších "-izmov", v protiklade tradičným európskym hodnotám.
Spôsob anexie Podkarpatskej Rusi v roku 1944
Historici na základe nových dôkazov odkrývajú mechanizmy anexie Podkarpatskej Rusi, t.j. akým spôsobom prebiehala hybridná vojna:
- cez Moskvou kontrolované komunistické štruktúry;
- cez Moskvou naverbovaných kádrov (Ivan Turianica, krycie meno Turef);
- v podmienkach vojnových udalostí;
- v podmienkach izolácie straníckej elity Podkarpatskej Rusi a jej fyzického zničenia;
- v tom istom čase, keď orgány NKVD vykonali totálnu deportáciu mužov, obyvateľov Podkarpatskej Rusi, vo veku od osemnásť do päťdesiat rokov maďarskej a nemeckej národnosti do lágrov GULAGu (deportácia bola nazývaná "Malý robot", začala sa 18. novembra 1944);
- v podmienkach, kedy vedúce orgány Československa (minister F. Nemec) boli izolované sovietskym okupačným režimom od procesov obnovenia povojnovej Československej civilnej administrácie;
- vykonaním politickej frašky, ktorá mala ospravedlniť sovietsku anexiu - tzv. akt "opätovného zjednotenia" "ukrajinských" zemí, t. j. územia Podkarpatskej Rusi s "ukrajinskými" územiami Sovietskeho Zväzu, čiže s územím sovietskej Ukrajiny. Ideu "opätovného zjednotenia" mal zadeklarovať "Prvý zjazd národných komitétov Zakarpatskej Ukrajiny". Tento zjazd 26. novembra 1944 vydal "manifest" za "opätovné zjednotenie" subjektov, ktoré nikdy vo svojej histórii neboli súčasťou jedného štátu;
- ale medzi tým všetkým sa považuje za najvážnejšie, že to prebehlobez akéhokoľvek plebiscitu autochtónneho obyvateľstva Podkarpatskej Rusi!
Motivácie Beneša a riešenie dočasnej vlády
Pritom sa vláda Československa nijak neprotivila anexii Sovietskeho Zväzu. Prezident Eduard Beneš sa už koncom roka 1944 pridržiaval myšlienky, že Podkarpatská Rus je pre Československo strateným územím. Takže už 21. - 24. marca 1945 Beneš v Moskve písomne potvrdil svoju ochotu odovzdať Podkarpatskú Rus Sovietskemu Zväzu.
Vychádzal pritom z niekoľkých motivácií:
- Sovietsky Zväz už anektoval územie Podkarpatskej Rusi;
- verejné protesty československej vlády proti anexii Podkarpatskej Rusi by mohli uškodiť budúcemu statusu povojnového Československa a vyvolať konflikty so strategickým spojencom antihitlerovskej koalície;
- Sovietsky Zväz prezentoval anexiu Podkarpatskej Rusi ako fakt politickej vôle miestneho obyvateľstva, ktorú Moskva nemôže ignorovať; J. Stalin poslal E. Benešovi list (21. januára 1945), v ktorom vyjadril záujem Sovietskeho Zväzu podporiť "národnú vôľu" "Zakarpatskej Ukrajiny";
- Moskva mala v zálohe komunistu K. Gottwalda, ktorého mohla (pri nelojálnosti E. Beneša) ponúknuť ako československého lídra;
- nejasnou bola situácia s medzištátnymi hranicami povojnového Československa (Problém Tešínskej oblasti bol len jedným z mnohých. Závažným bol tiež problém vyhnania nemeckého obyvateľstva. Beneš sa v tejto otázke spoliehal na podporu Stalina);
- samotná idea obnovenia povojnového Československa sa zdala byť ilúziou kvôli očakávaniu možnosti obnovenia "slovenského separatizmu", spojeného s postavením Demokratickej strany na Slovensku (mierni demokrati nekomunistickej orientácie), podporenej katolíckou cirkvou. Ako sa dalo čakať, Demokratická strana vyhrala voľby do Národných zborov ČSR 26. mája 1946 a mala formovať slovenskú vládu. (Aj v tejto otázke sa Beneš spoliehal na Stalina, lebo Sovietsky Zväz podľa Dohody z 12. decembra 1943 uznával obnovenie Československa v rámci domníchovských dohôd).
Prezident E. Beneš svojimi vyhláseniami a činnosťami, namierenými na to, aby Československo odstúpilo územie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu, prevýšil konštitučné právomoci. Riešenie tejto otázky bolo v prerogatíve výlučne parlamentu ČSR. Ale parlament nevyužil ani jednu možnosť zabrániť sovietskej anexii Podkarpatskej Rusi - na Podkarpatskej Rusi by sa po vojne musel konať plebiscit. Naopak, bol zrealizovaný Stalinov model a môžeme ho označiť ako "o nás bez nás".
29. júna 1945 v Moskve bola podpísaná dohoda medzi Československom a Sovietskym Zväzom o odstúpení Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej Ukrajiny. Zmluvu podpísal zo strany ZSSR ľudový komisár zahraničných vecí V. Molotov, zo strany Československa predseda vlády Z. Fierlinger a štátny tajomník ministerstva zahraničia V. Klementis. Územie odstúpeného kraja predstavovalo 12,8 tisíc kilometrov štvorcových.
Dňa 22. novembra 1945 dočasné Národné zhromaždenie Československa ratifikovalo zmluvu o odovzdaní Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu. Dňa 27. novembra 1945 zmluvu ratifikovalo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR.
Ešte do toho, v auguste 1945 prezident Beneš podpísal dekrét č. 60/1945, ktorý zbavil obyvateľov Podkarpatskej Rusi (t. j. obyvateľov východnej časti historickej podkarpatskej Rusi) československého štátneho občianstva. Išlo o viac ako 700 tisíc osôb rusínskej, maďarskej, slovenskej, rumunskej, židovskej a iných národností![4]
Podkarpatská Rus prestala byť subjektom československej federácie vďaka princípu "o nás bez nás"!Fakticky, zrod Československa sa uskutočnil v podmienkach likvidácie práv jeho národnostných menšín, čo bolo dôsledkom antidemokratických spoločenských procesov v štáte, ktorý sa pretransformoval z mnohonárodnostného (20-30 roky XX. storočia) na štát dvoch štátotvorných národov - Čechov a Slovákov.
K deportácii nemeckého a maďarského obyvateľstva sa tiež pridala nedemokratická politika týkajúca sa podkarpatských Rusínov, ktorých s mlčanlivým súhlasom československej vlády dal Stalin zapísať ako "Ukrajincov". Fakticky, Národné zhromaždenie Československa, ratifikujúc zmluvu o odovzdaní Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu, taktiež sa de-jure priznalo, že v Československu existuje/existovala viac ako polmiliónová menšina Ukrajincov, ale nie Rusínov - osobitného slovanského etnika.
Spomeňme si: Rusíni v II. svetovej vojne vytvorili jadro Československého korpusu Ludvíka Svobodu a za cenou svojich životov dopomohli oslobodeniu svojej domoviny - Československa od hitlerovských vojsk. V československých armádach v Sovietskom Zväze, Anglicku, Francúzsku a na Blízkom Východe bojovalo 333 československých dôstojníkov rusínskeho pôvodu, medzi nimi osem generálov. V tejto vojne podkarpatskí Rusíni potvrdili svoje historické označenie "gens fidelissima", čo znamená najoddanejší vojaci[5].
Odstúpenie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu
Ratifikácia Zmluvy o odovzdaní Podkarpatskej Rusi - Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu Zväzu prakticky znamenala, že Podkarpatská Rus (ktorej status bol od januára 1946 znížený na administratívnu jednotku - Zakarpatskú oblasť Ukrajiny) si má osvojiť: sovietsky politický model, systém jednej politickej strany, neefektívny systém hospodárenia (kolektivizáciu) atď.
Začala sa asimilácia pôvodného (autochtónneho) rusínskeho obyvateľstva. Ideologická mašinéria neprestávala tvrdiť, že etnonymum "Rusín" je zastaranou formou etnonymu "Ukrajinec". V osobných dokladoch bola Rusínom - obyvateľom bývalej Podkarpatskej Rusi v kolónke "národnosť" automaticky zapísaná národnosť "Ukrajinec".
Zákaz rusínskej národnosti sprevádzal zákaz rusínskeho jazyka, problémy vyplývajúce zo šírenia nepravdivých informácií o histórii, kultúre a literatúre regiónu cez vzdelávacie štruktúry, a hlavne - zatvorenie rusínskych škôl.
V jeseni 1945 Ukrajinský štát likvidoval všetky rusínske školy a namiesto nich otvoril 636 škôl s ukrajinským vyučovacím jazykom pre takmer 100 tisíc žiakov rusínskej národnosti bez práva (hoci len fakultatívne!) učiť sa rodný jazyk. Zároveň v rokoch 1946 - 1947 z východných oblastí Ukrajiny a Ruska do škôl Zakarpatskej oblasti poslala sovietska vláda 1200 učiteľov, ktorí mali vymeniť ideologicky "slabých" miestnych učiteľov[6].
Počas oficiálneho sčítania obyvateľstva v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny pôvodných obyvateľov kraja - podkarpatských Rusínov - nesčítali osobitne (hoci len ako subetnos!), ale vždy len spolu s ukrajinským obyvateľstvom, ktorého v kraji neustále pribúdalo (viac ako 150 tisíc vnútorných emigrantov -presťahovalcov). Na jednej strane, tak sa maskovala sovietska politika povychodoslovanštenia polyetnickej Podkarpatskej Rusi emigrantmi z východu Ukrajiny a Ruska. Na druhej strane, ignorovanie štatistík Rusínov skrývalo demografické procesy vnútri rusínskeho etnika a malo symbolizovať triumf sovietskej politiky - ukrajinizáciu podkarpatských Rusínov.
Zakázanie v Sovietskom Zväze národnosti "Rusín" je zločinom proti celému národu; v jurisdikcii tento zločin môžeme označiť ako "etnocídu" a "lingvocídu". Tu vychádzame z jurisdikčného označenia:
Etnocída - druh etnickej politiky (politické správanie), ktorého cieľom je zničenie identity a kultúry určitého národa (etnickej skupiny). Na rozdiel od genocídy, ktorá dosahuje rovnaký účel fyzickým vyhladením ľudí, patriacich k etnickej skupine, etnocída sa môže vykonávať súborom opatrení, ktoré ničia systémové vzťahy vo vnútri národa, nútiac jeho zástupcov k prechodu na inú etnickú úroveň. Hlavnou líniou v politike etnocídy je zničenie základných charakteristík etnika (etnického územia, jazyka, kultúry, historickej pamäti a sebaurčenia). Najväčšie úsilie pri vykonávaní politiky etnocídy sa vynakladá na deštrukciu národných jazykov (lingvocída).
Tragédia, ktorá v Ukrajine trvá dodnes
Po krachu totalitného systému v roku 1989 sa podkarpatskí Rusíni domáhali svojich etnických práv. V roku 1991 vznikol nový Ukrajinský štát. Hoci štát v rámci procesov demokratizácie odsúdil stalinizmus a sovietsku ideológiu, legalizoval gréckokatolícku cirkev, povolil registráciu spoločenských a kultúrnych organizácií, medzi nimi i rusínskych spolkov, Ukrajina pokračovala (i dnes pokračuje) v stalinskej národnej politike. Na Ukrajine sa Rusíni priznávajú ako zastaraná forma ukrajinskej etnickej príslušnosti.
Po roku 1989 sa v Zakarpatskej oblasti vytvorilo hnutie za navrátenie oblasti autonómneho statusu, ktorý kraj mal do roku 1919. V roku 1991 na Ukrajine prebiehalo celoštátne i celozakarpatské referendum. Obyvateľstvo Zakarpatskej oblasti hlasovalo za autonómny status svojho regiónu - Podkarpatskej Rusi - v rámci nezávislej Ukrajiny ("za" - 78 %). Najvyššia rada Ukrajiny odignorovala výsledky referenda, a ďalej tieto autonomistické procesy zastavila nová Konštitúcia/Ústava Ukrajiny (28. 06. 1996), ktorá určuje, že "Ukrajina je unitárnym štátom". Je tomu tak aj dnes' - nie tak dávno to potvrdil prezident P. Porošenko.
Ukrajinská národná politika je tiež namierená na úplnú asimiláciu rusínskeho národa na Ukrajine. V roku 1996 (hned' po novej Konštitúcii Ukrajiny - 07. 10. 1996) to zadeklaroval tajný dokument, v ktorom takmer dve desiatky ministerstiev, rezortov, oblastná štátna administrácia, tlač, televízia, Užhorodská univerzita a Služby štátnej bezpečnosti dostali inštrukcie, ako bojovať s rusínstvom a ako čím skôr asimilovať celý národ, a to podľa stalinskej totalitnej metódy, kedy "nie je národ - nie je problém!". Ide o štátny dokument - tzv. "План заходів щодо розв'язання проблем українців-русинів" ("Plán na riešenie problému Ukrajincov-Rusínov"), ktorý nikto v Ukrajine dodnes nezrušil[7].
Čo sa týka uznania národnosti "Rusín" Zakarpatská oblastná rada v Užhorode začala rokovať s Najvyššou radou v Kyjeve. V roku 2006 sa obrátila na prezidenta V. Juščenka, Najvyššiu radu i Kabinet ministrov Ukrajiny, aby sa riešil problém uznania rusínskej národnosti. Štátne inštitúcie tento list odignorovali. Napriek tomu Zakarpatská oblastná rada 7. marca 2007 svojím rozhodnutím (№ 241) uznala "na území Zakarpatskej oblasti národnosť "Rusín"". Kyjev dodnes takmer vôbec nereagoval na toto rozhodnutie oblastnej rady. Demarš Užhorodu nedal Rusínom žiadnej jurisdikčnej, či ekonomickej ochrany.
Apogeom právnej neschopnosti ukrajinskej vlády - teraz už za prezidenta V. Janukovyča - sa stal, dá sa povedať, špekulatívny návrh zákona Najvyššej rady "O zásadách štátnej jazykovej politiky" (№ 9073 z 26. 08. 2011, "Про засади державної мовної політики"). Najvyššia rada 02. 07. 2012 prijala tento zákon s mnohými porušeniami, ale prezident V. Janukovyč ho 08. 08. 2012 potvrdil. Zákon určuje status ruského jazyka a ďalších 17-tich "regionálnych" jazykov, medzi ktorými je aj rusínsky jazyk. To znamená, že prvýkrát v novej histórii vláda priznala status rusínskeho jazyka ako regionálneho na Ukrajine.
Fakticky, tento zákon a jeho parlamentné prieťahy, sú dôkazom boja na Ukrajine medzi politickými stranami ukrajinskej národno-patriotickej orientácie a proruských strán východných regiónov štátu. Vážnosť tejto otázky: či bude ruský jazyk druhým štátnym jazykom?! V tomto konflikte rusínsky a ostatné malé "regionálne" jazyky, ktoré v tomto zákone pripojili k ruskému, boli len rukojemníkmi tejto vojny.
A keď sa ešte raz vrátime k tomuto problému, musíme konštatovať, že všetci iniciátori tohto zákona (S. Kivalov, V. Kolesničenko, V. Janukovyč) sú dnes ukrajinskou prokuratúrou postavení mimo zákon a pred súdom si našli skrýšu v Rusku.
Samotný zákon "O zásadách štátnej jazykovej politiky" priviedol k jurisdikčnému kolapsu: v Ukrajine sa uznáva existencia rusínskeho jazyka, ale neuznáva sa rusínska národnosť!
Jazykový zákon, ako to bolo možné predpovedať, sa stal objektom ostrej kritiky ukrajinskej národno-patriotickej strany a vyvolal široký spoločenský ohlas. Už v novej epoche, po tom čo zvíťazila Revolúcia dôstojnosti (2014), ukrajinskí národní radikáli v parlamente začali reformy z chybného kroku, zo snáh ponížiť status ruského jazyka, akoby nebolo vážnejších problémov! A tak 23. februára 2014 Najvyššia rada zrušila jazykový zákon ("O uznaní Zákona Ukrajiny "O zásadách štátnej jazykovej politiky" takým, ktorý stratil moc"). To zaostrilo politickú situáciu v štáte, pobúrilo ruskojazyčné regióny východnej Ukrajiny, a ďalej vyprovokovalo separatistický konflikt na Donbase! A túto situáciu hneď využilo Rusko!
Aby sa nejako upokojila politická situácia, poverený dočasný prezident Ukrajiny (namiesto V. Janukovyča) Oleksandr Turčynov už 3. marca odmietol podpísať zákon "O uznaní Zákona Ukrajiny "O zásadách štátnej jazykovej politiky", takým, ktorý stratil moc". Tak to je aj dnes.
To znamená, že v dnešnej Ukrajine i naďalej platí jazykový zákon z roku 2012, podľa ktorého Ukrajina uznáva rusínsky jazyk ako regionálny v Zakarpatskej oblasti. Ale doteraz sa neuznáva národnosť "Rusín".
Hoci Ukrajina uznáva rusínsky jazyk, treba chápať, že táto situácia je dočasnou - už zajtra sa všetko môže zmeniť. K tomu, v jazykovom zákone nie je konkretizovaný (objasnený, vysvetlený, popísaný) mechanizmus jeho realizácie. Štát sa nestará o rozvoj jazyka podkarpatských Rusínov, univerzity a pedagogické inštitúcie (hoci len v Užhorode!) neotvorili zodpovedajúce katedry. Na základných a stredných školách sa nevyučuje rusínsky jazyk, hoci v oblasti je viac ako 115 tisíc školopovinných detí - etnických Rusínov.
Ukrajina po Revolúcii dôstojnosti zadeklarovala snahy stať sa súčasťou Európskej únie. V štáte je zakázaná komunistická ideológia, zakázaná komunistická strana Ukrajiny, ostro sa odsudzuje sovietsky totalitarizmus a ruský expancionizmus - všetko to, čo v časoch Druhej svetovej vojny bolo príčinou anexie územia Podkarpatskej Rusi. Ale neodsudzuje sa stalinská národná politika týkajúca sa podkarpatských Rusínov. Naopak, oficiálna kyjevská vláda vníma Zakarpatsko ako separatistický región. Etnonym "Rusín" v očiach ukrajinskej vlády, v názoroch ukrajinských politikov, novinárov či historikov sa stal synonymom slova "separatista". Aká budúcnosť čaká 850 tisíc podkarpatských Rusínov?
Ukrajinizácia Prešovskej Rusi
Politická fraška "opätovného zjednotenia" "Zakarpatskej Ukrajiny so Sovietskou Ukrajinou" sa stala príčinou zakázania rusínskej národnosti, a to nie len na Ukrajine, ale tiež v ČSSR. V Prešovskej Rusi politika ukrajinizácie viedla ku katastrofálnym dôsledkom asimilácie miestneho rusínskeho obyvateľstva. Môžeme porovnať štatistické údaje z rokov 1930 a 1991 z oficiálnych sčítaní obyvateľstva. Kým v roku 1930 sa ku Rusínom prihlásilo viac ako 91 tisíc obyvateľov Slovenska, v roku 1991 to bolo len 17 197 osôb. K tomu 13 281 osôb sa prihlásilo k Ukrajincom (spolu Rusínov a Ukrajincov bolo 30 478 osôb).
Od čias, keď sa Československo stalo komunistickým štátom (1948), štandardom pre neho bolo vo všetkom nasledovať sovietsky model. V rusínskej národnostnej otázke Československo na začiatku 1950-tych rokov vyhlásilo Rusínov Ukrajincami. Bolo likvidované Prešovské gréckokatolícke biskupstvo (1950) - ohnisko rusínskej kultúry a verný zástupca národných záujmov Rusínov. Boli zatvorené rusínske školy, rusínske kultúrne a spoločenské inštitúcie, zakázaná rusínskojazyčná tlač, umelecká literatúra, divadlo. Bol začatý proces ukrajinizácie miestneho obyvateľstva. Od roku 1952 spisovatelia museli písať po ukrajinsky a prijať ukrajinskú identitu. Na túto ideologickú politiku mal dohliadať kontrolovaný komunistami KZUP - Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich Československa (1951). Taktiež profesionálne Ukrajinské národné divadlo (1946, v skratke - UND) od roku 1952 prešlo výlučne len na ukrajinský jazyk a ďalšie viac ako tri desaťročia bolo jednou z dôležitých foriem ideologického zásobovania asimilačnými prvkami dedinského obyvateľstva - počas každotýždňových hosťovaní divadla po rusínskych dedinách. V takých podmienkach zakázanej rusínskej národnosti tisíce podkarpatských rodín prechádzali na jazyk majoritného národa - slovenského, dávali svoje deti nie do ukrajinských, ale do slovenských škôl.
Sloboda pre podkarpatských Rusínov Prešovskej Rusi je po prvý krát spätá s revolúciou v roku 1968, hoci až po páde totalitarizmu v roku 1989 Československo uznalo rusínsku národnosť. Štatistika počas oficiálneho sčítania obyvateľstva ukazuje na postupné obrodenie etnickej skupiny. Tak, pri sčítaní ľudu v roku 2001 sa k Rusínskej národnosti prihlásilo 24 201 osôb, a po desiatich rokoch, v roku 2011 - už 33 482 osôb. Tiež je dôležité spomenúť, že počas oficiálneho sčítania ľudí na Slovensku v roku 2011 si rusínsky materinský jazyk zapísalo 55 469 osôb.
V roku 1995 na Slovensku bol kodifikovaný rusínsky spisovný jazyk. V školách sa vyučuje rusínsky jazyk a literatúra. V roku 2008 na Prešovskej univerzite vznikol Inštitút rusínskeho jazyka a kultúry. V Prešove od roku 1989 pôsobí rusínske národné divadlo - Divadlo Alexandra Duchnoviča. Pre potreby rusínskeho obyvateľstva vďaka štátu vychádzajú noviny a časopisy, vydávajú sa diela rusínskych poetov a spisovateľov.
To všetko sa na Slovensku stalo možným vďaka vážnym politickým transformáciám v centrálnej Európe a likvidácii sovietskeho totalitarizmu. Obrodenie rusínskej etnickej skupiny je priamo spojené s procesom demokratizácie na Slovensku, ktoré od roku 2004 je členom Európskej únie.
Záver
V súčasnej Európe sú podkarpatskí Rusíni najviac diskriminovaným etnikom. Rusíni sú národ bez vlastného štátu, a medzištátne hranice v centre Európy, ktoré uzákonili víťazné mocnosti po Prvej a neskôr po Druhej svetovej vojne, delia rusínsky svet, ako delí nôž živý organizmus. Národnostné problémy podkarpatských Rusínov (a taktiež Lemkov v Poľsku) vyvolávajú procesy zrýchlenej asimilácie a, môže sa stať, že o nejaký čas Rusíni zmiznú z etnickej mapy Európy.
Kým v štátoch Európskej únie (Slovensko, Česko, Maďarsko, Rumunsko) sú uznaní ako národnostná skupina, centrum diskriminácie Rusínov sa presunulo na Ukrajinu. To znamená: do štátu, ktorý je nástupcom Sovietskej Ukrajiny v rámci Sovietskeho Zväzu ako subjektu anexie Podkarpatskej Rusi! Do tej Ukrajiny, ktorá je dnes sama objektom ruskej anexie vo forme hybridnej vojny. Vojny, ktorú vedie Rusko nie len s Ukrajinou, ale s celým civilizovaným svetom, so snahou nového politického usporiadania v Európe.
Svet všemožne pomáha Ukrajine. Ukrajina si vybrala novú historickú cestu: chce vstúpiť do civilizovanej Európy - preč od totalitnej ruskej impérie! V tejto situácii by mala Európska únia zaujať principiálne stanovisko v otázke uznania Ukrajinou podkarpatských Rusínov ako samostatného národa. Hocijakú iniciatívu v EÚ by určite v prvom rade mala vyvinúť Česká republika a jej vláda. Mala by uznať, že chybné rozhodnutie dočasného Českého parlamentu, od 22. novembra 1945 odstúpiť Podkarpatskú Rus Sovietskemu Zväzu, priviedlo do národnej tragédie podkarpatských Rusínov, ktorá trvá dodnes.
Mgr. Valerij Paďak, CSc
Ústav rusínskeho jazyka a kultúry
Centrum jazykov a kultúr národnostných menšín
Prešovská univerzitavPrešove
Slovensko
[1] 5. novembra 2015 v Poslaneckej snemovni Parlamentu Českej republiky - Státní akta, Sněmovní 4, Praha - sa pod záštitou ministra kultúry ČR Daniela Hermana a podpredsedu Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky Jana Bartošeka konal seminár "Podkarpatská Rus - 70 let poté. Odstoupení Podkarpatské Rusi Sovětskému svazu v roce 1945. Příspěvek k dějinám českého parlamentarismu", usporiadaný poslancom Jiřím Junekom. Tejto dôležitej akcie sa zúčastnil Valerij Paďak, PhD z Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry Prešovskej univerzity v Prešove s príspevkom "Odstúpenie Podkarpatskej Rusi Sovietskemu Zväzu v roku 1945 ako tragédia národnostnej menšiny podkarpatských Rusínov, ktorá trvá dodnes".
[2] Viď.: П. Р. МАГОЧІЙ. Формування національної свідомості: Підкарпатська Русь (1848-1948). - Ужгород, 1994, 296 с.; І. ПОП. Режисери і статисти. «Возз'єднання Закарпаття з Радянською Україною» в дзеркалі московських документів 1944-1945 рр. // Карпатський край, Ужгород, 1995, № 1-4; Закарпаття в складі Чехословаччини: Проблеми відродження і національного розвитку: Доповіді наукового семінару... / під. ред. І. Гранчака.- Ужгород, 1999, 252 с.; І. І. ВОВКАНИЧ. Чехословаччина в 1945-1948 роках: Нарис історії перехідного періоду.- Ужгород, 2000, 352 с.; В. В. МАРЬИНА. Закарпатская Украина (Подкарпатская Русь) в политике Бенеша и Сталина. 1939-1945 гг.: Документальный очерк.- Москва, 2003, 304 с.; А. ПУШКАШ. Цивилизация или варварство: Закарпатье 1918-1945.- Москва, 2006, 564 с.; I. POP. Malé dejiny Rusínov.- Bratislava, [2010], 140 c.
[3] МАГОЧІЙ П. Р. Формування національної свідомості: Підкарпатська Русь (1848-1948). - Ужгород, 1994. - С. 205.
[4] Podľa sčítania obyvateľstva v administratívnej Podkarpatskej Rusi v roku 1930 bolo 725 357 osôb. Po vojne v roku 1946 tu žilo 775 916 osôb.
[5] Viď.: У вирі кривавої війни... Уродженці Закарпаття - генерали і офіцери чехословацької армії - у боротьбі з фашизмом / Упорядник В. М. Керечанин.- Ужгород, 2000.- С. 8.
[6] ГОМОННАЙ В. Народна освіта Радянського Закарпаття.- Київ-Ужгород, 1988.- С. 37, 41.
[7] Text tohto dokumentu viď.: План заходів щодо розв'язання проблем українців-русинів // Руснацький світ: Науково-популярний збірник. Т. 1 (у 2-х частинах). Ч. 1/ Русинське науково-освітнє товариство.- Ужгород, 1999.- С. 168-171.
